my hobby

29/31 -> totálny prepad...

29. srpna 2011 v 14:08 | missfatt

Po náročnom dni a krásnom víkende sa vrátila z práce... Bolo pol 10, keď hodila tašku s čerstvými a lákavými pochúťkami na stôl a utekala zapnúť facebook.. kto, kde, s kým bolo v tejto chvíli oveľa podstatnejšie ako vykúkajúce bagetky a koláčiky pohodené na stole. Našťastie. Vedela, že stačí jedno sústo... a mohlo by to zájsť oveľa ďalej. Tak ako vtedy, keď robila žemľovku... a neudržala sa. Jedla, vlastne nie, žrala a žrala... až pokiaľ (takmer) nepraskla... Nie doslovne, na to by nemala odvahu... ale stačilo to na to, aby utekala na vecko a snažila sa čo najviac dostať zo seba von. S poslednými zvyškami sladkého vyvracaného tvarohu spláchla svoju hrdosť a poníženosť do záchoda, a so sileným úsmevom si opláchla tvár a prečesala si vlasy. "Budem v pohode..." navrávala si už hádam po 156 krát a tak ako každý raz, aj tentokrát to myslela smrteľne vážne... Hodila spomienky za hlavu, veď, čo bolo - bolo...
Sadla si za facebook a nemyslela viac na potýčku so žemľovkou.. Nedeľa večer... bez rodičov... Pomyslela si, že by to chcelo nejakú žúrku, ale .. postačí aj pokojný večer za notebookom. Ani nevedela ako a už bola polnoc... Niečo ju ťahalo do chladničky. Niečo? Žeby zase ten hlások? Ten zlý? Ktorý ju stále volal do chladničky so slovami "niečo si daj, no tak... ochutnaj to ! Iba jednoo sústo... jedno, jediné..." Rozmýšľala.. Vedela, že nesmie. Vedela, že zakázané ovocie chutí najlepšie. Ale v túto chvíľu si verila. Pozrela na hodinky, no ani 00:16 jej nezabránilo pokračovať... Veď, nedeľa večer... v podstate pondelok ráno, ale to sa ešte takto nerátalo.. Sľúbila si, že od pondelka začne... tento víkend bol aj tak prežratý. Opekačka, koláčiky... čo po tom, že jedla bežne ako každá iná v jej veku? Ona nechcela byť ako každá iná. Nechcela, nepotrebovala to predsa... No aj tak si dala a dokonca nemala žiadne výčitky.. prečo aj? Bolo jej tak perfektne... Rodinná idylka. Ešte naposledy pozrela na hodinky a pomyslela si aké má šťastie, že jej rodičia nakoniec na tej chate ešte ostali a je sama doma.. Nevedela si predstaviť, žeby ju takto neskoro načapali v kuchyni pri otvorenej chladničke. Ju? Ktorá cez deň odmieta takmer všetko mimo zeleniny, jogurtov a kávy? Nie, to by bol nezmysel...
Otvorí chladničku a týmto zahajuje svoju súkromnú žúrku. Že si neskôr dá rande aj s pánom Záchodom ju v tejto chvíli absolútne netrápi.. Potrebuje niečo už rýchlo vopchať do úst. Otvorí chlaadničku a vie, že už je neskoro. Niet cesty spať. Prezerá si momentálnu ponuku ... ale nič z jogurtov, kefíru, zeleninky ani ovocia jej momentálne nejde na chuť. Nie... Na žúrke si predsa môže dať niečo lepšie... Niečo... hm.... viac kalorické predsa! Rozhodnuté ! S úsmevom a slasťou sa vrhá na igelitku s koláčikmi ... Ešte stále dokonca voňajú ... Ani as nenazdá a už vypĺúva zvyšky tvarohového koláča. Niečo v jej hlavičke ju brzdí, predsa... Ani na raňajky by si nedopriala takú výbornú pochúťku... Nech! S rýchlosťou blesku vyberá sójovú bagetku a už rozmýšľa čím si ju natrie. Samozrejme, nie celú. Tak... polka by mohla postačiť. S radosťou otvorí 400g biely jogurt , natiera si ho na bagetku a dáva si navrch uhorku... Zdravá a chutná mňamka... Ale stále jej to nestačí. Ešte je tu plech s jablkovým koláčom od soboty.. Posledné 5 kúsky. Podeliť sa? Nepodeliť? Nepodeliť!! Ani nevie a už su razom v jej ústach... prežúva a vypľúva ostošesť. Nechce predsa pribrať, ale ta túžba niečo cítiť je ako šialená. Otvára ďalší sáčok s pečivom a vrhá sa tentokrát na makový koláč. Jej najobľúbenejší... A nemala ho už tak dávno... Ani náhodou nepatrí predsa medzi zdravé jedlo.. a ona je predsa zdravo, či nie? Najprv prežúva, potom vypľúva, a povie si, že tie 89centy, za ktoré tieto koláče v robotke predávajú stoja naozaj za to.. Tá maková buchta je taka výýýýýýýborná... Razom zabudne, že chcela zjesť len polku... Predsa tú prvú polku vypľula... takže tú druhú si strká do úst a už putuje do jej bruška. Nebezpečne sa nafukuje, nafukuje, ale vie... že by sa doňho ešte niečo fajné určite vošlo... Druhá polka tej úžasnej bagetky? Prečo nie? Už si ju ani nenatiera bielym jogurtom.. Prečo aj? Chce ju mať čím skôr v sebe, keďže je taká úžasná. V tejto chvíle je rozhodnuté. Aj tak všetko pôjde von.. Ale nie teraz, ešte musí dokončiť svoj nájazd na chladničku. Skončiť v najlepšom? To ani náhoodou. Ešte stále má chuť... berie lyžičku do ruky a vrhá sa tentokrát na nutelu. Jedna lyžička, druhá, tretia... Nutela jej našťastie až tak nechutí.. Všetko zapíja mliekom a až teraz pociťuje, že žúrka sa môže skončiť. Nenachádza už nič, čo by jej ešte mohlo chuťiť. Je prepchatá až do krajnosti... uteká na vecko a zamkýna za sebou dvere. Pre istotu. Čo keď sa práve teraz vyberie jej brat alebo sestra na záchod? Uprostred noci? Síce by sa mohla vyhovoriť, že jej prišlo "náhodou" zle a preto vracia, ale ... istota je guľomet. V tejto chíli má na seba nervy. Už to prichádza... Tie výčitky a pocity hamby po takej super žúrke. Muselo to zájsť až tak ďaleko? Cíti sa ako nadrogovaná. Potrebovala drogu, tak veľmi ju potrebovala... A teraz prichádza to hnusné vytriezvenie.. Vie, že zlyhala. Zase raz.. Koľkýkrát? Behom 4 rokoch bolo týcho nájazdov na chladničku naozaj požehnane. Už nerozmýšľa a pchá si prsty do krku. Vie, že je to nechutné, ale takisto vie, že toľko kalórií v sebe predsa nemôže nechať. NESMIE ! So slzami v očiach dokončí svoje dielo ... spláchne, odomkne zámok a uteká do kúpeľne. Tajne dúfa, že vyvracala čím viac. V jednu chvíľu sa dokonca zľakla že sa zadusí, to len kúsok koláča nie a nie von... Našťastie, palný poplach a koláč je už dávno v potrubí. Ona ho predsa vôbec nepotrebovala... Je neskoro a mala by ísť spať. Tak veľmi by chcela vrátiť čas ! Postačilo by aj o takú hodinku.. Stačilo neotvárať tú sprostú chladničku... a mohla už dávno spať spánkom spravodlivých. Vie, že teraz tak skoro nezaspí. Prevaľuje sa na posteli a čaká... čaká... a stále čaká. O hodinu ešte stále nespí. Ani o pól tretej... O tretej konečne zaspáva. Je koniec... Koniec výčitkám a zmareným nádejám na uzdravenie. Uzavrela so sebou dohodu. Ešte jedno takéto zlyhanie, a bude to riešiť. Teraz, alebo nikdy...

49. Púť radosti :)

7. června 2011 v 0:43 | missfatt
Ahojte kočky moje :)) akurat som dopisala clanok do jedenho casopisu, tak vam ho sem pridavam ... Minule som sa zmienovala o nom v jednom clanku, a dost ste sa zaujimali o to kde pisem, co pisem ...:) toto je moj druhy clanok, takze pokial to bude na profesionalnej urovni... tak to este chvilku potrva :))) Ale snazim sa a neskutocne ma to bavi :D mozete to skritizovat, pochvalit...Ako to budete citit a ako sa vam to bude (ne)pacit :))) VDAKA !! :D

Láska všetko znáša
V tomto hesle sa niesla v poradí už 49. Púť Radosti , ktorá sa konala posledný májový víkend v Pavlovciach nad Uhom. Každá púť má v sebe niečo obohacujúce, vďaka čomu sem prichádza čoraz viac a viac mladých ľudí z rôznych kútov Slovenska. Koná sa 4 krát do roka a je stretnutím mladých vo veku od 15 rokov. Túžba po nových priateľstvách, spoločné zdieľanie v skupinkách a pocit jednej veľkej Božej rodiny je dostatočne silným hnacím motorom. Pravidlom je, že neprichádza do úvahy aby sa sem človek nemal potrebu vrátiť ak sa už takejto akcii aspoň raz zúčastnil. Pretože obrovský záujem o tieto púte vraví za všetko.
Radšej smrť, ako hriech
22.novembra 1944 sa skončil mladý život dievčaťa, ktoré si volilo radšej smrť, ako stratu panenstva. Anka Kolesárová neváhala zomrieť, aby si ochránila svoju čistotu. Pod záštitou o. Pavla Hudáka a o. Mareka Uličného v tejto dedine vzniklo centrum mladých - Domček , kde sú organizované okrem Púti Radosti aj Púte zrelosti, Púte rodín a Duchovné obnovy pre školy. Cieľom domčeka je poskytnúť mladým spoločenstvo a teplo domova . Vytvárať prostredie, v ktorom sa rodí láska.
Čistým srdcom k čistej láske
Kniha čistých sŕdc je knihou, do ktorej sa mladí zapisujú, ak boli oslovení myšlienkou čistoty. Je prístupná na každej púti a oslovuje mladých, ktorí túžia po pravej láske a aj takýmto spôsobom prosia Boha o milosť zotrvať v čistote. Otec biskup Mons. Bernard Bober daroval túto knihu mladým na Valentínskej púti radosti v roku 2008 a doposiaľ je v nej zapísaných vyše 500 mladých. Jednou časťou programu bola aj prednáška o. Pavla Hudáka, ktorý veľmi originálnym spôsobom zdôrazňoval nevyhnutnosť pravej, čistej lásky v dnešnom svete. Ponúkol východisko zo zranenia lásky pomocou 4 štádií. Najprv musí každý prijať pravdu o tom, čo sa stalo, pretože jedine pravda nás dokáže oslobodiť a dovolí nám úprimnou ľútosťou očistiť dušu od hriechu a nanovo prijať krásu do svojho srdca. Veľmi ťažké, ak nie najťažšie je neskôr odpustiť samému sebe, pretože metastázy z nešťastnej lásky sa postupom času vytvárajú po celom tele. Posledným bodom v zmene nášho vnútra je zmieriť sa so všetkým čo sa stalo a začať žiť odznova a naplno.
V priateľstve je sila
Veľkou výhodou týchto stretnutí je získavanie nových priateľstiev. Všetci "účastníci zájazdu" sú porozdeľovaní do vopred pripravených skupiniek, ktoré vedú animátori. Mladí tak majú možnosť spoznávať nových kamarátov a následne udržiavať kontakty medzi sebou aj po skončení stretnutia. Jeden z usporiadateľov tejto púte, Mikuláš Fedorčák vidí veľkú perspektívu práve v rozvíjaní nových priateľstiev. "Je to strašne super, keď sa človek s niekým novým zoznámi a neskôr sa už na vás usmieva kopec nových ľudí. Je skvelé stretnúť ľudí, ktorí chcú chváliť Boha rovnako ako vy." Nevýhodu vníma jedine v nedostatku času. "Mínusom je, že sa nedá stihnúť porozprávať so všetkými ľuďmi s ktorými by ste chceli" uvádza. Matúš Vagas zase oceňuje ochotu pomôcť. "Okrem pekných dievčat sa mi páčilo ako bol každý spontánny, ako si každý vychádzal v ústrety. Ja som napríklad pomáhal do 4 rána variť guľáš, aby si tety kuchárky oddýchli a potom som mal super pocit, že som pomohol. Niet nad dobrý pocit na duši. "
Sila modlitieb
Jozef Mizera sa zúčastnil púti prvý krát a najviac ho na celom programe zaujala práve adorácia a modlitba príhovoru. "Modlitba príhovoru bola úžasná. Dala mi nový nádych do života. Bolo to niečo neopísateľné. Malo to fakt obrovskú silu" neskrýva nadšenie. Veľkým povzbudením bol nepochybne takisto Večer Svedectiev, pretože skutočné životné príbehy sa každého akosi viac dotýkajú. Príbeh matky- alkoholičky, alebo príbeh dievčaťa, ktoré sa nevedelo zmieriť s neopätovanou láskou až siahlo po sebapoškodzovaní jednoznačne prinúti zamyslieť sa nad tým, ako ďaleko môže človek padnúť, aby ho mohol Kristus zachrániť. Večer bol zakončený Adoráciou, ktorá bola ako po iné roky krásnym a nezabudnuteľným vyvrcholením celého stretnutia.

moja prvá novinárska prvotinka :)

26. května 2011 v 9:41 | missfatt
Shirt From Romwe.Com

Ahojte lasky :) uz zajtra je den "D" -> idem zase na tu Put Radosti :) yahoooooooooo <3 sice som do nej chcela schudnut na tych 50kg, ale to nie je poodstatne :D mam kramy, 53kg, cize som ako- tak spokojna :D
Vcera sme boli s kamoskou vecer si trosku posediet a pokecat:) dala som si fajnove Frappe, ale keby ste vedeli kolko som nad nim rozmyslala :D:D ze ci nebude lepsia Cola Light atd,,, ved to poznate :) ale nemala som veceru..tak som to aspon takto vykrila :P terazz idem ku kozmeticke.. a MUSIM sa ucit a ucit a ucit :D lebooo vecer zase idem s kamoskou, a ptm na nakupy atd ... :) a mam este NOVINKU-> zajtra idem zase na pohoovor do MC Donaldu :P o 15.00.. cize drzte palce, by som brala aby ma tam zobrali :) <3 tak uvidiiiiiiime :))

jedlo:
9.45- bageta+tvaroh+zelen.+syr
??- asi polievka
??- netusim :D

uvidime ako dalej, nemam ziadne napady:P tak a pridavam ten clanok o jednej akcii, na kt. som bola nedavno-> prosiim vas kto bude mat cas tak si to kludne precitajte a konstruktivne aj skritizujte :Dverim, ze sa vam to bude pacit a takisto aj mojej sefke :P a ze sa budem casom zlepsovat :))) tak krasny dnik babiky moje :*

kazuistika

15. března 2011 v 0:28 | missfatt
Ahojte kocky :)
na stredu robim jednu semianarku na temu - autenticita (povodnost, originalsnot).. k dannej seminarke mame prilozit aj kazuistiku, co je nejaky pribeh, prerozpravanie nejakeho zivota dannej osoby, vykreslenie ako sa vyrovnavala s nejakymi negativnymi skusenostami v zivote atd.. :) musim povedat, ze ja som sa strasne inspirovala "mojimi zivotnymi skusenostami" , ale aspon sa mi to o to lahsie pisalo :D hmm... ved viete :) ale zase, veal veci je tam vymyslenych, alebo prikraslenych:) a niektore zle a horsie veci tam niesu pre istotu spomenute vobec :D ak mate cas, precitajte si to a kriticky ohodnotte:) ci to ma hlavu a patu, pisala som too asi hodinku a pol, akurat som skoncila :) mam vas rada:*

p.s - zatial drzim bez sladkeho.. a viem, ze to zvladnem :) aa takisto ani raz , ani jeden kusok nicoho som nejedla po 20.00 ako som si dala zavazok.. mam rada, ked sa viem ovladat :D


Sára je moderná, sebavedomá žena. Má 27 rokov a svojimi dlhými havraními vlasmi, mandľovými očami, vkusným oblečením a mladistvým výzorom púta pozornosť na každom kroku. Pri komunikácii sa nevyhýba očnému kontaktu, má príjemný výraz tváre, kultivovanú gestikuláciu. Hovorí súvislo, svoje myšlienky a úvahy logicky zdôvodňuje, je schopná hovoriť s kýmkoľvek o čomkoľvek. Má rada spoločnosť, medzi ľuďmi sa cíti ako ryba vo vode. Niekedy si ide za svojím hlava- nehlava, ale, na rozdiel od niektorých ľudí v jej okolí, vie, pokiaľ až môže zájsť. Vie, v čom je dobrá, a snaží sa rozvíjať svoje kvality na všetky strany. Ľudia ju obdivujú pre jej húževnatosť a silnú osobnosť. Medzi svojimi priateľmi má povesť bojovníčky, ktorá sa rada pridá na stranu slabších a svojim vycibreným humorom a ostrým jazykov vie presvedčiť takmer každého o sile svojho argumentu. Berie všetko, čo jej život ponúka a so všetkého snaží vyťažiť maximum. Vie, kedy určité veci majú zmysel a kedy zmysel nemajú. Prehry a pády nevníma ako niečo zlé, ako Boží trest alebo podobnú "hru osudu". S nepríjemnosťami sa ľahko vyrovnáva, pretože verí, že všetko zlé je na niečo dobré. Vie, že všetko má nejaký zmysel, a aj to zlé sa môže v konečnom dôsledku premeniť na dobré. Človek sa môže poučiť, trošku sa obrniť a stať sa odolnejším voči čomukoľvek. Sára pochádza z normálnej, klasickej rodiny. Obidvaja rodičia, mama aj otec boli vychovávaný v kresťanských pomeroch, čo sa odrazilo aj na jej výchove. Milé, poslušné dievčatko robilo radosť všetkým ľuďom naokolo. Nemala problém cestou do škôlky zabávať ostatných cestujúcich v autobuse a s radostne rozžiarenými očkami a nevinnou tváričkou recitovala všetky vtipné a veselé básničky, ktoré sa stihla naučiť. Jej ocko bol na ňu právom pyšný. Už vtedy, ako 3 ročnej v nej videli potenciál. Postupom času sa z malého nevinného dievčatka stávala mladá slečna. Neraz ju mamka napomínala, aby odložila jej krikľavočervený rúž stamadiaľ, skadiaľ ho zobrala. Mladá sa chcela páčiť, rada sa vykrúcala pred zrkadlom, vyplazovala na seba jazyk a robila rôzne grimasy od výmyslu sveta. Nebolo človeka, ktorého by si nezískala svojím zvonivým smiechom a chuťou do života. Tak to bolo aj škole. Zatiaľ čo sa ostatné deti trápili nad prvými písmenkami a nešikovne skladali slová do viet a vety do prvých súvetí , Sára mala vždy všetko hotové ako prvá a tak si svojou šikovnosťou vždy ukradla nejaké minútky navyše. So svojou najlepšou kamarátkou Natáliou zvykli hrávať piškôrky pod lavicou a učiteľky sa nestačili čudovať, čo sa im vždy pri preberanej látke zdá také smiešne. Avšak, časy sa neskôr bohužiaľ zmenili. Sára vymenila piškôrky za modernú empétrojku, Natáliu za "coolovejšiu" Luciu a chtiac- nechtiach, Natália stratila najlepšiu kamarátku. Časy, keď bolo všetko ružové, kde stačilo obyčajné "prepáč" a všetko bolo opäť v pohode boli nenávratne preč. Nový pearsing, nová farba na vlasy, nový okruh "priateľov", nová Sára.. Samozrejme, že za tým všetkým bol chlap. Juraj. Človek, ktorého ľúbila tak, ako len 16ročné dievča priahnuce po láske dokáže ľúbiť. Človek, vďaka ktorému sa postupne stránila od starých priateľov, na ktorých už nemala čas, pretože všetok čas venovala práve jemu. Ruka v ruke kráčali životom a každým dňom si čoraz viac a viac dokazovali svoju lásku. Sebe, aj všetkým navôkol. Pre viacerých boli párik snov, párik, ktorý to spolu dotiahne až pred oltár. Sára prehliadala všetky Jurajove žiarlivostné výstupy a odmedzenia, brala to ako prejav jeho lásky a strachu o jej osobu. Že je to prehnané, sa bohužiaľ ukázalo až neskôr. Vtedy, keď stratila takmer všetkých kamarátov a keď si aj jej rodičia všimli, že niečo nie je v poriadku. Sára strácala svoju osobnosť, stala sa z nej len poslušná bábka plniaca Jurajove príkazy a želania. Chcel ju mať len pre seba. Dennodenne ju presviedčal o svojej láske a nútil ju klamať rodičom, aby mohli byť stále spolu. Vo dne, v noci... Mal svoj byt, kde ju rád nechal prenocovať a s láskou sa o ňu postaral. Raňajky do postele, na stole nový plyšák, už asi šesťdesiaty v poradí... Samozrejme, že jej táto prehnaná starostlivosť lichotila. Avšak, všimla si, že sa čoraz viac a viac vzďaľuje od normálneho sveta, že žije v akomsi vákuu, z ktorého akosi nebolo cesty von. Kričala o pomoc, ale nikto na jej tiché prosby nereagoval. Ako aj, keď kamarátkam dala jasne najavo, kto je stredom jej života? Zisťovala, že pokiaľ si ony bezstarostne užívajú život a smejú sa na somarinách, ona musí riešiť vážny vzťah... Pyžamové večierky sa konali bez nej, na diskotéky sa chodilo bez nej, vlastne, kamošky chodili bez nej všade. Vedeli, že vždy mala presne naplánovanú každú minútu v týždni a keby si aj náhodou chcela s nimi niekde sadnúť a porozprávať sa aspoň na hodinku, Juraj by jej aj tak nedal pokoj a bombardoval by ju SMSkami dovtedy, pokiaľ by sa neozvala. Sára zrazu zatúžila po normálnom živote, kde bude sama sebe pánom, a kde ju nikto nebude obmedzovať. Chcela vycúvať z tohto psychicky vyčerpávajúceho vzťahu, ale nevedela ako. Bála sa, že už bez neho nedokáže žiť. Bála sa jeho reakcie. Bála sa, že ju kamarátky a stagnujúca rodina neprijme späť. O čo väčšie prekvapenie bolo, keď zistila, ako ju jej rodičia vyobjímali, keď im oznámila, že je koniec. Koniec tohto nepodareného vzťahu. Koniec hre na lásku. Rodičia boli šťastní, že sa im vrátila dcéra do života rovnako ako kamarátky, ktoré ju napriek všetkému neprestali mať radi. Najhoršia bola reakcia zúfalého chlapa, ktorý bol presvedčený o tom, že táto osoba mu bude verná do smrti. Jej "nápad, že sa rozídu", ako vravieval ,sa mu vôbec nepozdával. Vyčítal Sáre, že je nevďačná pubertiačka, ktorá nevie čo chce, a radšej si bude užívať s deťmi ako so zrelým mužom, ktorý už vie, o čom je život. Vyčítal jej vlastne všetko. Snažil sa zmeniť jej názor drahými darčekmi, snažil sa v nej vyvolať ľútosť, plakal, nadával, kričal... snažil sa všetkými možnými spôsobmi, ale márne. Sáre spadol obrovský kameň zo srdca, a ona po 10 mesiacoch mala konečne pocit, že môže voľne dýchať. Avšak, nebolo to samozrejme všetko také jednoduché ako sa to možno na prvý pohľad zdalo. Pretože dni po rozchode boli dosť kritické a ubíjajúce. Nevedela čo so sebou, nevedela, či mu má dať ešte šancu alebo nie, nevedela, ako bude teraz žiť a či vôbec bude ešte niekedy schopná milovať. Bolo v nej milión nezodpovedaných otázok, na ktoré jej odpoveď nevedel dať nikto. Chcelo to čas. Jedine čas mohol zoceliť všetky jej rany na srdci, všetko , čo Juraj svojim despotickým spôsobom milovania napáchal. Avšak keďže sa Sárina osobnosť konečne po pár mesiacoch predrala na povrch, tá jej našťastie nedovoľovala poddať sa bolesti a zúfalstvu, ale nútila ju skôr ísť vopred novému životu s vierou a láskou. Mala šťastie, že mala pri sebe ľudí, ktorí jej ukazovali ten správny smer, ktorí ju nútili smiať sa a napredovať a zabudnúť na všetko to sklamanie, ktoré jej život priniesol. Aj keď si nevedela predstaviť, že bude ešte niekedy niekoho milovať, Pán Božko sa postaral. Na jednej akcii spoznala Sára perfektného mladého chalana, ktorý mal o ňu úprimný záujem a ktorý jej ani náhodou nemal v pláne ublížiť. Naučila samu postupne dôverovať, a neskôr, keď sa stali nielen najlepšími priateľmi, ale aj partnermi a snúbencami, mu vyrozprávala svoj príbeh z mladosti. On ju vypočul, pochopil, a vnímal ju s ešte väčším rešpektom a láskou. Teraz je Sára šťastne vydatá a s milovaným manželom čakajú dvojičky. A na starého a dávneho priateľa si už ani náhodou nespomenie. Vie, že keby sa jej nebolo to všetko prihodilo, nebola by tým, čím je dnes. Nebola by možno tak dobrou partnerkou, nebola by taká silná osobnosť, ktorá si stojí za svojimi názormi a s ochotou a láskou pomôže komukoľvek, kto to potrebuje.

príbeh o vianocnej "tragedii"

24. prosince 2010 v 3:27 | missfatt
baby..
nakoniec sa to u nás večer celé pokazilo. ta vianočná nálada atď... :(((( a ja? vybrala som o pol1 notebook.. a až doteraz som pisala pribeh (je 3:21 ráno) o tom co sa vlastne stalo.. o tom, ako sme si to pokazili... hned rano ako vstanem, zavolam celu rodinku za stol, a chcem im to precitat.. vsetky veci su v nom pravdive...:((( ach.. snad im dojde, ako sa to vsetko behom jednej sekundy pokazilo... pointa je v tom, ze ocko powedal zo srandy sestre ze vyzera jak cudak (lebo nemala vlasy jak obycajne, alee mala vycesanu ofinu dohora.. ale ona to vobec nepochopila, a nakoniec sa rozhadala vdaka tomu cela nasa rodina)--- a mna to tak nenormalne mrzelo:(((( Bozee.. prosiim ta a aj vas baby, drzte mi rano palce, nech sa vdaka aj tomu pribehu znormalizuju a budeme mat krasne VIANOCE.... nech je kazdy stastny a usmievavy... vymenila by som fakt vsetky darceky za to, aby sa to podarilo... budem musiet zabrat... a dfm ze sa pritom citani nerozplacem:) ptm vam napisem, ako to dopadlo.. snad to nevyjde nazmar:/ 

tu je ten pribeh:) pochybujem ze ho niekto docita...:) stastne a vsele aspon vam:** lubim vas:)


Vlastne to bol celkom obyčajný deň. Deň ako každý iný. Deň, keď ráno vstaneš a presne vieš čo bude nasledovať... Rýchle raňajky, možno ani to nie, vleješ do seba kávu a šup do práce. Alebo do školy. No dnes to predsa len nebolo až tak obyčajné ráno..Možno preto , že ráno sa nevstávalo, do roboty a do školy sa neponáhľalo, káva sa do seba nevlievala... Všetko sa začalo spomaľovať. Blížili sa Vianoce. Vlastne, boli takmer pred dverami. Síce pohľad z okna o tom nesvedčil, ale.. dátum 23 december sa zaprieť nemohol.
Všetci členovia rodiny sa na tento deň veľmi tešili. Alebo na ten deň potom? Tešili sa, že konečne budú mať čas trochu si oddýchnuť po tom neskutočne hektickom mesiaci.. Vlastne.. už od leta to išlo v jednom kuse.. škola, práca, brigády, návštevy. Každý mal to svoje. Často krát sa stávalo, že sa deň čo deň iba míňali.. Povedali si slovíčko- dve a koniec. Na viac nebol čas. Nie žeby sa nemali radi, to ani náhodou.. ale každý mal ten svoj svet.. a v ňom si aj individuálne fungoval.

               Hlava rodiny? Občas sa cítil trochu osamelý. Nemal doma deti, keď sa vracal z roboty, nemal doma manželku, keďže chytila druhý dych a dala sa na večernú školu. Koľko krát krútil hlavou a iba zalamoval rukami, keď sa namiesto večerného posedenia s vínkom v ruke netúlila k nemu, ale ku knihám. Ale chápal ju. Mala svoj cieľ
a za nim si tvrdo išla. Možno jej ani nepovedal, aký je na ňu pyšný. Nerád dávala svoje city najavo. Nerád chválil. Vlastne, nie nerád. Proste neplytval takýmito slovami. Avšak človek spravodlivý a múdry, aj keď možno nemal až tak v živote šťastie na dobré školy alebo dobré zamestnanie. Avšak láskavý a vždy ochotný pomôcť.
Taký sa narodil. A takého si ho pani domáca zobrala za manžela.
Pani domáca sa tešila na Vianoce z toho dôvodu, že chcela mať rodinu konečne po kope. Vedela, že vzhľadom k iným rodinám si tá jej ešte celkom
aj dobre rozumie. A to v dnešnom svete nebýva tak moc bežné. Predsa. 20ročný syn, 18 ročná dcéra... dospelé deti už obyčajne nie sú veľmi naviazaní na rodičov. A 14 ročná dcéra..práve v tom najlepšom období odmietania všetkých zaužívaných noriem a pravidiel.. Ohľadom práce už dávno stagnovala.. Veľmi ju trápi, že má také otrasné zamestnanie.. Kolegyne by aj ušli, ale tá tyrania, tie povýšené úsmevy a pohľad plný zadosťučinenia nad svojou nadriadenosťou-to chce viac než pevné nervy. Práve preto sa dala na štúdium.
A práve preto je možno občas trošku nervóznejšia.
Nebaví ju to. Ale rodina ju v tom samozrejme veľmi podporuje. Jej rodina, so všetkými plusmi a mínusmi .. a ona si na ňu nedá dopustiť. Preto sa tak tešila na Vianoce. Chcela si ich spolu s nimi užiť, aby nabrala kopec pozitívnej energie a vedela potom ďalej fungovať. Chcela im napiecť fajné dobroty a tešiť sa z toho, ako im bude chutiť. Chcela si vyložiť nohy na stôl a pozerať rozprávky. V poslednej dobe bolo toho na ňu moc. Zaslúži si oddych, zaslúži si trocha voľna. A Vianoce sú na to ako stvorené.
A čo syn? Chlap ako hora, no predsa má svojich rodičov strašne rád. A takisto sestry. Jasné , že občas sa neovládne a podštuchne do nich. Alebo niečo veľmi "milé"
utrúsi na ich adresu. Ale chráni si ich.. ako svoje oči v hlave.. Má ich strašne rád. A nedopustil by, aby sa im niečo stalo. Aj keď
to možno tak nedáva najavo. Alebo len občas, keď má náladu. Alebo tým nesprávnym spôsobom. Chlapec dobrý a spravodlivý. Taký ako si ho rodičia vychovali. Mali by byť naňho pyšný.
A sú. Veľmi. Aj on sa nemohol dočkať Vianoc. Zápočty, zápočty, zápočty. Nie žeby ho škola až tak bavila.. Ale, tak ako mu to rodičia stále vštepovali ... "škola je základ" ... podľa toho sa aj riadil. Chce niečo v živote dosiahnuť. Keď si k tomu zoberieme, koľko času trávil na tréningoch a zápasoch, nie div, že aj on potreboval trochu vypnúť, hodiť sa na gauč a neriešiť. Iba sedieť, pozerať na telku a smiať sa s ostatnými. Na čomkoľvek.
Mladšia dcéra to má teraz najzložitejšie. Nemusí síce vstavať do práce, hádať sa s vedúcim o vyššý plat alebo robiť seminárky do školy, ale.. byť teenagerkou.. to nie je med lízať, povedzme si na rovinu. Obavy, z toho či je dosť cool, či nemá priveľa vyrážok, alebo.. či nie je moc trápna... sú v tomto veku na mieste. No, ak sa k tomu pripoja aj chalani- osoby z Marsu, ktorí sa ale vôbec nevedia ako chovať a tie nekonečne nudné úlohy do školy... Môže vám z toho kľudne prepnúť. Ale ona sa nevzdáva.. A rysuje sa z nej silná osobnosť. Tvrdohlavá po ockovi, cieľavedomá po mamke.. Odhodlaná ísť si za tým svojim a ani náhodou nepoľaviť. No, občas jej ujde nejaká ta slzička bokom, ale .. to patrí k tomu. áno, uznáva... občas sa trochu možno moc uráža, možno občas nechápe "srandu".. ale azda nemá na to právo? Nemali by ju teraz práve jej najbližší pochopiť? Mohli by to chápať.. veď aj oni si týmto prešli. Vedia, že sa cíti občas neisto, občas príliš osamelo.. Možno má pocit, že ju niekto neberie vážne.. nikto sa nevie vcítiť do jej kože.. Nikto ju nepoľutuje. Ale, aj ona kdesi v kútiku duše vie, že jej rodina ju milujeJ A vďaka tejto istote môže s odvahou napredovať ,
s obrovskou chuťou do všetkého. Lebo jej rodina ju vždy podrží. Môže sa spoľahnúť.
Hlavne staršia dcéra na ňu nedá dopustiť.
Jasné, občas si skočia do vlasov, ale keď len do vlasov, je to ešte v pohode. Sú si tak moc podobné, že si ich mýlia aj ich kamaráti. Proste dvojičky. Majú svoje srandičky., svoje tajomstvá, svoje sny. Pán Božko to veľmi dobre zariadil...Možno práve ona sa tešila z Vianoc najviac. Možno to nedávala najavo, ale modlila sa za to, aby
tieto Vianoce boli tie najkrajšie, aké kedy mali.
Miluje svoju rodinu, a s veľkou radosťou ešte počas novembra nakupovala vianočné darčeky. Nie preto, že by mala veľa peňazí a nemala ich kde utrácať.. Chcela jednoducho spraviť svojim milovaným radosť. Vedela, po čom túžia, a ešte len mala tie "obyčajné" veci v košíku a už si predstavovala, aký úsmev bude vyžarovať z tváre obdarovaného. No samozrejme, tiež to v tejto uponáhľanej dobe nemala najjednoduchšie. Vlastne, tak ako každý. Dala sa na dráhu psychologičky aj keď s menším nesúhlasom zo strany rodičov, ale.. je to jej parketa. Aj keď ocino jej často krát prízvukoval, že na to nemá, že je príliš veľká papuľa na to, aby vedela upokojovať pacientov a dávať im nejaké dobré rady, keď si nevie poradiť ani sama so sebou. Možno si to otec ani
neuvedomoval, ako strašne ju tieto slová mrzeli.. A koľkokrát si v duchu povedala, že to musí dokázať, už len preto, aby mu ukázala, že aj keď jej on neverí, má na to, a niečo z nej vyrastie. Možno aj preto sa nevzdáva
a ide s odhodlanosťou za svojím snom. Možno aj kvôli tomu sa z nej stala osoba, ktorá si isté záležitosti prestala pripúšťať a brať k srdcu, lebo pochopila, že niekedy človek potrebuje skutky na to, aby preukázal, že to myslí vážne.. a nie slová.
Keď v tento deň začalo svitať a obyvatelia malého trojizbového bytíka sa začali preberať,
každý z nich vedel, že bude musieť pohnúť palcom a trošku pomôcť s upratovaním. A až potom, príde to sladké ničnerobenie a oddychovanie. Ale každý bol za. Dokonca sa pridal aj pán domáci, na veľkú radosť pani domácej. Krásny príklad toho, že láska je možná aj po 20 či 30 rokoch spoločného života. Ozdobil sa stromček, samozrejme nie sám, a vyzeral fakt svetovo. Posledné koberce sa povysávali, podlahy sa vyumývali, a prišlo na rad pečenie. Dcéry pomáhali mame, mama rozdávala príkazy, išlo im to od ruky. Nie nadarmo ich za to aj pán Domáci
prišiel vystískať. Bol rád, pretože atmosféra bola skvelá a tak to malo aj ostať. Ale.. Ešte nevedel, akým spôsobom sa to všetko dá pokaziť. Šľahače šľahali, mixér takisto, rúra piekla a dcéry ochutnávali. Zdobili sa perníky, radosť bolo na nich pozerať.
Otvorili si vínko, pre mladšiu džús (aby sa nepovedalo, že ju v takom mladom veku učia na alkohol), pripili si a krásny večer mohol pokračovať. Mama sa pobrala do kuchyne, pustila si už asi po miliónty krát tú istú kazetu (áno, kazetu, nie cédečko ani mp3) a pospevovala si aj naďalej. Zvyšok rodiny sa usalašil pred telkou, vybrali sa karty a išiel sa tráviť čas spoločne. Staršia dcéra si ešte popritom pomyslela, aká je rada, že sú v takej skvelej náladke, ako to proste vyšlo, idú Vianoce a nikto sa s nikým neháda. Pomyslela si, že tie modlitby sa naozaj vyplatili. Prvá hra- mladšia dala všetkým vabang. Smialo sa. Druhá hra. Staršia dcéra dala vabang. Smialo sa aj tento krát. Tretia hra- otec nedal síce vabang, ale ukončil túto hru on. Tak, ako mu to poradie kázalo. Ešte stále sa smialo. Štvrtá hra- a nakoniec aj piata. Avšak... Tu sa naše krásne Vianoce zrejme skončili. Jedna nevhodná poznámka rozvrátila celú rodinnú súdržnosť naruby.
Otec niečo povedal, síce zo srandy, u mladšej však nepochodil. Tresla dverami, a už jej nebolo. Možno len chcela dať najavo a ani sama nevedela, kam to až nakoniec zájde. Ale, bolo neskoro. Mama mala nervy, pretože sa rodinná idylka, na ktorú sa tak nesmierne tešila, začala rozpadávať ako domček z karát. Otec to ešte stále nepochopil. On to myslel zo srandy a to isté očakával aj od dcéry. Avšak, to by sa najprv musela dostať z puberty a museli by ju trápiť úplne iné veci ako ju trápia. A jedna nevhodná poznámka

vie s takým 14 ročným sebavedomím narobiť
riadne čudo. Rozplakala sa. Vlastne nečudo, nevhodná poznámka ju stihla uraziť ešte skôr ako by jej malo šancu dôjsť, ako to pán Domáci myslel. Kiežby mala o niekoľko rokov a skúsenosti viac, nič by sa nebolo komplikovalo. Samozrejme, mama do toho takisto vstúpila, a oheń bol na streche. Staršia dcéra, keďže najlepšie vie ako na najmladšiu, zobrala si ju pod ochranné krídla a začala utešovať. Dokonca sa jej podarilo aj nemožné a ona sa usmiala. Vedela ju pochopiť, vedela predsa najlepšie, ako jej je a čo presne cíti. Koľko krát bola v podobnej, ak nie presne takej istej situácii ona. Brat sa len nechápavo prizeral situácii a snažil sa to obracať na žart. Avšak, poznámky ohľadom metly a tangia neboli v tomto štádiu riešenia problému ani náhodou vhodné. Bolo po nálade. Mama naštvaná, otec nepochopený, mladšia dcéra so slzami v očiach odišla spať. Nálada na bode mrazu. Ale takto sa mal skončiť sen o krásnych Vianociach?
Takto sa mal skončiť ten úžasny deň? Keď si každý s každým skvelo rozumel, keď sa smialo a zabávalo.. a zrazu ... Nič? Kiežby pán domáci nikdy nič také nevhodné nevyslovil. Kiežby mladšia dcéra nebola taká citlivá. Kiežby sme sa lepšie vedeli pochopiť. Kiežby sme sa vedeli pozerať na svet aj očami druhého, nie len sebecky tými svojimi. Každý si prial to isté. Nie darčeky, nie peniaze, nie luxusnú večeru alebo podobné materiálne somariny. Táto rodina si priala len to jediné- rodinnú pohodu a šťastné úsmevy na tvárach všetkých. Tak veľmi sa tešili..
a takto to malo dopadnúť? Azda im ten sen o šťastných Vianociach nemal byť dopriaty? Každý si je strojcom svojho šťastia, tak sa vraví- a neostáva im nič iné, iba s tým hlboko súhlasiť. Pohnojili si to. Bol to nakoniec ten najhorší koniec dňa aký mohol byť. Ale.. to bol koniec jedného dňa. Ak keď už bolo po polnoci a Vianoce sa oficiálne začali .Ale môžu kľudne na to kašľať.. Ten hore im to určite odpustí, keď bude vidieť ako sa k sebe budú správať teraz. Isto vie, vlastne, on najlepšie, ako to každého v mrzí.. On jediný im vidí do srdca... a dáva im šancu na zmenu. Ďalší deň.
Avšak, tento ďalší, ale omnoho dôležitejší ako ten predchádzajúci. Toto je ten deň "Dé".. Teraz.. práve teraz by sme mali na všetko zabudnúť a začať s novým štítom. Ešte raz si spomenúť, ako dlho a ako veľmi sme sa na tento deň tešili, a nekaziť si ho podobnými hlúposťami ako včera. Stačí si len spomenúť, koľko detí nemá rodičov, koľko rodičov už nemá deti. Alebo koľkí ľudia túžia byť rodičmi, no majú smolu. Koľko ľudí nemá kde spať, čo vložiť do úst a my? Namiesto toho, aby sme boli vďační za to všetko čo máme a snažili sme sa aspoň trošku spolu vychádzať,,, my radšej myslíme na seba.. a kazíme si Vianoce. Ale.. takto to predsa nechceme. To vie každý. Určite malý Ježiško sa práve teraz nenarodil v Betleheme len tak, zo srandy. On to myslí s nami naozaj vážne. A myslíme to s ním vážne aj my? Alebo tento deň bude predsa len jeden
z tých všedných, keď sa nikto nemá čas zaoberať tým druhým , usmiať sa na neho a povedať mu čosi milé? Je to na nás. On nám dva na výber. Ale vybrať si už musíme my samy. 

časť 6- sára

17. června 2010 v 14:39
            "Sára, večera je na stole! Tak sa trošku hýb aby ti to všetko nevychladlo" počula mamu vrieskať na celý byt. To bola celá ona. Napiecť, navyprážať a tak to pchať do svojej jedinej dcéry. "Nečudo že vyzerám ako vyzerám" poznamenala v tichosti pre seba a dala si hudbu v mp3 ešte hlasnejšie. Najlepšie ju bude odignorovať a tváriť sa, že spí. A večer, keď sa "zobudí" už bude na akékoľvek jedlo neskoro. Že jej to nenapadlo skôr.
No spánok sa nekonal. Ešte mala pred sebou chémiu, na čo úplne zabudla.. Otvorila učebnicu a pokúšala sa
porozumieť tým debilným vzorcom, čo jej ani za svet nešli do hlavy. Neznášala tento predmet z celej svojej duše, no ak si nechcela narobiť problémy, musela nasledujúcu písomku napísať prinajhoršom na 3. Nechápala tým zložitým a hlavne pre ňu úplne zbytočným chemickým súvislostiam ... A čo takto učiť sa chémiu z toho druhého pohľadu? Čo takto chémia príťažlivosti? Pretože celkom presne vedela, čo sa zakaždým stane, keď vidí svojho Patrika. Srdce jej bije ostošesť a úsmev na tvári takmer okamžite. Kdesi čítala, že chalanom sa páčia veselé a usmievavé baby s triezvym pohľadom na svet. Tak takou aj chcela byť. Kvôli nemu.
"Veď ja im ukážem, tým potvorám!" spomenula si na doobedňajší trapas a s chuťou začala plánovať svoju stratégiu. A tak sa pohrúžila do svojich plánov, že sa spamätala až vtedy, keď nad ňou stála jej nervózna a zjavne rozčúlená mamka.
"To ti mám dokedy kričať, milostivá slečna?" vybehla na ňu takmer okamžite. "Nechcem. Dnes nie. Vlastne, odteraz už nebudem toľko jesť. " Nechcem dopadnúť ako ty. To posledné si povedala iba v duchu. Načo prilievať do ohňa ešte viac.
        
"Akože pre koho som varila? Pre Vikinu?" Vikina bola ich psom, a ona by neváhala svoju kalorickú porciu žemľovky venovať práve jej.              

"Noo, myslím že by sa jej celkom potešila. Taká pochúťka" snažila sa už o trošku zmierlivejší tón. S mamkou si rozumela celkom dobre, akurát dnes pochopila, že ak chce trošku zatočiť so svojou váhou, nesmie sa kvôli nej viac prejedať. A z ľútosti sedieť spolu s ňou pred telkou a vyjedať zásoby sladkostí, ktorých mali doma habadej.
         "Mami, a čo takto ponúknuť suseda Blichára? " náhle jej skrzla myšlienka.

"No isto, ešte si pomyslí, že po ňom idem. Veď vieš, že sa s tou jeho Luciou práve rozišiel" nápad okamžite zamietla.                     

"No veď práve. Čiže sa oňho teraz nemá kto postarať a stavím sa, že tento týždeň sa najedol pízz už habadej. Choď a uvidíš" posmelila ju dcéra, pretože vedela, že odvtedy, čo jej manžel utiekol s nejakou slečnou Kristínou, bola jej mamka bez frajera a vedela, že keby mala nejakého nápadníka, prestala by ju toľko kontrolovať a sekírovať. A o to jej išlo.
"No uvidíme" odbila ju, ale Sára celkom presne vedela, že neprejde ani 10minút a jej mama bude klopať na susedove dvere.
"Ach, ta láska" povzdychla si a plánovala ďalej. Cestou zo školy sa rozhodla, že dá zbohom všetkým sladkostiam a vyprážaným somarinám, a začne sa stravovať zdravo. Ak pridá dostatok pohybu, mala by váha začať klesať. Nie že mala, ale aj bude musieť. Inak bude držať hladovku, pokiaľ sa jej nezačne dariť. Nechcela viac žiť v takomto tele. Náhle jej zaškvŕkalo
v bruchu a zasmiala sa.                                        
            "Tak, a dohoda je spečatená" zavelila
a imaginárne si potľapkala po bruchu. Potešilo ju, že jej telo s ňou konečne začalo spolupracovať.

časť 3, časť 4...=)

28. května 2010 v 11:50
                        Posral to. Posral to tak veľmi, ako sa len dalo. Ubehlo pár dní od onoho osudného dňa, no ešte vždy si bil hlavu o stenu, ako mohol byť taký hlúpy. Nemal sa nechať prehovoriť, aby svoju vlastnú snúbenicu podviedol na jej vlastnej oslave. Nemal byť taký mäkký a zároveň taký chrapúň. Lukáš totiž čím ďalej, tým viac naňho tlačil a on sa nechal zahnať do úzkych. Keď sa ich občasné stretnutia zmenili na pomerne časté až pravidelné, vedel, že pravda sa skôr či neskôr prevalí. Chcel tomu zabrániť, vedel, že lepšiu ako je Silvia tak ľahko nenájde. A predsa, povedal si na rovinu, nemá svaly ako Rambo a nebol ani taký pekný ako David Beckham. Bol pekný, ale naňho sa v žiadnom prípade nemohol hrabať. Takže o svoju nastávajúcu nechcel v žiadnom prípade prísť. A keby sa deň pred tým nedal Lukášom vyprovokovať, mohlo byť všetko úplne ináč.
                           "Adam, prídem za tebou. Nikto si nič nevšimne, a my si užijeme. Vieš, že takéto adrenalíny ti len zvyšujú tvoj výkon" načrtol svoj nápad s predstieranou ľahostajnosťou. Keby on vtedy tušil.. "Luky, nie. Nesmieme sa prezradiť " oponoval mu, no
nápad sa mu začal pozdávať. Vidina nečakaného dobrodružstva ho načisto ovládla a nech sa bránil ako vedel, nechcelo sa mu odolávať. "Bude tam kopec hostí, a tá tvoja Silvinka nebude mať na teba ani sekundu času. Samé gratulácie, samé darčeky. Keď si na 10 minút odskočíš, nikomu chýbať nebudeš.
"
A tak povolil. Keď nadišiel správny čas, potichu sa vytratil do izby a keď uvidel Lukáša ako sa naňho teší, zabudol zamknúť. Neriešil, že riziko odhalenie je veľké. Vlastne, nevnímali vôbec nič. Až veta: "ADAM!!! Ty idiot!.. Vypadni z môjho bytu.. Z môjho života! Nechcem ťa už nikdy vidieť " ho prebrala opäť do reality. Bolo po všetkom. A teraz to tak veľmi ľutuje. Nikdy si s ním nemal začínať.


                  Keď sa ráno zobudila, takmer okamžite sa jej zakrútila hlava. "Panebože, ja tú bolesť asi nevydržím" pomyslela si, a natiahla sa za ďalšou dávkou Ibalginu. Ostala ako obarená, pretože po tabletke ani páru, ani slychu. Všetky sa jej minuli. "No super. A deň sa môže začať!" zavelila si, a chtiac - nechtiac, musela sa čo najrýchlejšie dopraviť do práce. Na dnes toho mala naplánované viac než dosť.
                  "Silvia, prosím ťa, čo si zo sebou porobila? " zľakla sa jej
Vanda a Silvii len
mihlo kútikmi úst. To, že vyzerá horšie ako strašidlo do maku vedela aj sama. A takisto všetci ľudia, s ktorými už stihla prísť za ten krátky čas, čo je mimo bytu do styku. "Nie vždy je nedeľa, zlatko" odvetila so smutným hlasom najlepšej kamarátke a najlepšej kolegyni v jednom. Mala obrovské šťastie, že v tejto nablýskanej agentúre mala aspoň jednu spriaznenú dušu, ktorá ju vždy vedela pochopiť.
A ona vždy chápala ju. Preto boli také kamošky a ostatné kolegyne takéto kamarátstvo teda odmietali prijať a zo začiatku strašne proti nim intrigovali. "V tejto brandži ide každý sám za seba" spomenula si, ako jej to raz s veľkým prízvukom zdôraznila Anabela. "Tá ide za seba až príliš" zasmiala sa vtedy, pretože tak ako každý vedela, ako si vybudovala takú perfektnú pozíciu akú mala. Jej schopnosťami to určite nebolo.
                  "Porada. Okamžite do 212tky!" počuli spoza dverí a obidve ihneď prerušili svoju činnosť a náhlili sa do sály. Šéf si rád potrpel na presnosť, a v žiadnom prípade ho nechceli rozčúliť. Silvia ani Vanda nechceli byť tou, na ktorú sa bude pozerať s rozčúleným výrazom na tvári. Vlastne , šéf si zakladal úplne na všetkom. Precíznosť by mohlo byť jeho druhé meno, ako si z neho často uťahovali jeho podriadení. On o tom samozrejme nevedel. Keby aj áno, okamžite by bez milosti toho nešťastníka, ktorý sa opovážil túto nehoráznosť vykopol z firmy a zabezpečil by, aby sa už nikdy v tejto sfére nikdy nezamestnal.
                  "Máme novú výzvu. Môžeme zarobiť milióny. Prišla nám ponuka, ktorá sa neodmieta. Vďaka Silvike, ktorá na tomto projekte makala celé týždne" začal ráznym hlasom šéf, a ňou až heglo, keď ju takto oslovil. Anabela na ňu nenávistne zagánila, ale ona sa už naučila takéto prejavy "súdržnosti" prehliadať.
                  "Chcem, aby táto kampaň bola tá, na ktorú sa len tak ľahko nezabudne. Chcem, aby o nej každý hovoril, aby sa o nej všade písalo, aby bola v telke. Bude to udalosť číslo jeden. ROZUMIETE?? " vyštekol na nich a to rozumiete povedal s takou intenzitou v hlase, že už teraz ľutovala toho, komu túto kampaň zverí. Každú kampaň mal na starosti niekto iný. V tomto bol veľmi spravodlivý a preto si boli všetci rovní. Riadil sa heslom "Kto zabojuje, ten má ." No toto bolo niečo viac, pretože ako si všimla, nikdy nezvolal poradu kvôli
nejakej "bezvýznamnej" kampani a s horlivosťou v hlase a šialenou gestikuláciou o nej nevravel.
                  ".. takže Silvia Vasilenková si vyberie svoj tím, s ktorým bude na tomto projekte makať a s ktorým sa jej dostane toľko slávy, o akej sa jej ani nesnívalo. Má na to presne 10 mesiacov. Skončil som. Môžete odísť " ukončil milé stretnutie a už sa ponáhľal kdesi preč.
                  "To bude môj koniec" pomyslela si a okamžite ju zabolelo brucho. Už teraz chytala kŕče zo zodpovednosti a strachu.
Teraz, keď má toľko problémov má viesť ten najlepší tím aký sa len dá poskladať z jej kolegov a spraviť dieru do sveta? Zbláznil sa? Bude sa s ním musieť ešte pozhovárať.

časť 2

26. května 2010 v 0:06
baby..aby ste mali aku taku predstavu..:)..v tom romane nebude jedna hlavna postava, ale viacero.:) ich zivot sa bude proste vyvijat nezavisle od seba.:).. a mozno aj budu nejak nakoniec spolu na seba nadvazovat:D este sa rozhodnem:D ale teraz nedano som citala jednu knihu, ktora bola pisana takymto stylom, dost nezvycajnym a ma strasne zaujal:D ako dej mala uplne iny..neze si pomyslite este ze kopirujem abo co:D ale pisala takisto v takej osobe ako ja...a dost to bolo super:).. takze pokracovanie..:)

Bola streda a tak ako každú stredu na 4 hodine, mali telocvik. Sára tieto hodiny z duše neznášala. Nie žeby bola lenivá, to nie. Chyba bola niekde úplne inde. Pohľady spolužiačiek na jej mľandravé, tukom rozožraté telo jej nedovoľovali poddať sa športu a tak ako ostatné s chuťou zápasiť o každú loptu. Smutne postávala v rohu a čakala pokiaľ sa tieto muky, vlastne hodiny telesnej skončia. "Tak veľmi chcela byť ako ony" povzdychla si a napravila si svoje vypasované tričko. Chcela mať kamarátky, chcela s nimi zdieľať svoje trápenia , chcela sa s nimi zabávať a ohovárať dotieravých spolužiakov. No akokoľvek sa snažila zapadnúť medzi svoje rovesníčky, neprijali ju medzi seba. Ba naopak. Keby vedela, čo ju čaká, ani nevstane z postele. Tento deň sa jej bohužiaľ vryl do pamäti už navždy. Prišla do triedy a tak ako zvyčajne, sadla si na svoje miesto a pripravovala sa na prvú hodinu. Keďže ešte mala dobrých 15 minút pre seba, zapla si wolkmen a vďaka hudbe zabúdala na to, že jej nikto nepozdravil, nikto jej nepochválil nový účes a vlastne, nikto si ju vôbec nevšimol. Bola ako duch, ktorý sa zakráda medzi ľudí a snaží sa získať aspoň trochu pozornosti. No kdeže. Netušila, ako hlboko sa mýlila. Bezcitná ľahostajnosť bol iba prvý krok v pláne "Ako spraviť z chudery úbožiačku ". Keďže ležala na stole so zatvorenými očami a úplne sa oddávala hudbe, nemala šancu niečo si všimnúť. "Sára, ty jedno nemehlo tučné" počula Nikolin uštipačný tón a ihneď sa strhla. Tu už zvuky Beethovenovej Osudovej symfónie nepomohli. "Nikola ááááu.! Nechaj moje vlasy!!.." so slzami v očiach sa pokúsila odporovať tej mrche, čo sa jej snažila zničiť nový účes. Keď pozrela na ten dlhý chumáč vlasov v jej rukách, len zalomila rukami, neschopná akejkoľvek trefnej poznámky. Nikola a jej verné kópie sa len zarehotali a jej chabý pokus zachrániť aspoň svoju česť , ak už nie nádherné vlasy stroskotali na poznámke, ktorú si samozrejme Slečna Dokonalá nenechala v žiadnom prípade ujsť. "Si myslíš, že keď máš nové háro, tak sa o teba bude Patrik viac zaujímať? Pozri na seba ako vyzeráš!.. Stačilo by, aby si mu sadla na kolená a okamžite by museli volať sanitku" poznamenala Nikolka a láskyplne si pohladila svoje dokonalé brucho. Bola naňho právom pyšná a Sára jej ho tak veľmi závidela. "Nikola, ja s Patrikom nič nemám, veď to veľmi dobre vieš" skúsila uhrať milý tón s nádejou v hlase. "Ako že nemáš? A tá konverzácia na Facebooku bola čo?" osopila sa takmer okamžite slečna dokonalá. "Ehmm..ja...vieš. To Patrik navrhol,a by sme zašli niekedy na zmrzlinu. Nie ja." So sklonenou hlavou priznala svoju porážku. "HA! Tak vidíš moja milá!.. A je to tu. Uvedom si konečne, že nikomu sa nepáčia tučné opice. A už dupľom nie chalanovi, ako je Patrik. Môžeš mať vlasy ako Madonna, svoje tučné boky aj tak neskryješ.. Prestaň ho otravovať, lebo nabudúce môžeš dopadnúť oveľa horšie. Varujem ťa, ty sadlo tukov. Od neho ruky preč, je len môj" dokončila svoj monológ a s iskričkami v očiach odstrihla posledné vlasy vyrastajúce so Sárinej hlavy. Otočila sa na vysokom podpätku a išla si domaľovať ten svoj dokonalý ksicht. Sára uprela svoj pohľad na krásne blonďaté kučery a neubránila sa slzám. Vlasy boli jej jedinou pýchou. A teraz prišla aj o ne. To, že na ňu spolužiaci zírali akoby sa ulicou Bratislavy prechádzalo stádo slonov z Južnej Afriky, jej bolo srdečne jedno. Aj tak ju nikto nechápal.

začiatok románu:)

25. května 2010 v 1:56
kočky..:) mám strasne velky sen:D a to napisat knihu, ktora sa bude predavat a bude uspesna..:)).. asik ste o tom netusili, co?:D Dneska v noci som zacala..:) UZ dlho som nad tym rozmyslala a dneksa je ten den D..:D:)..Je to vlastna tvorba..:) a davam ho sem, aby ste mi UPRIMNE powedali ci sa vam to paci, alebo nie:))..DAKUJEM ak si to naozaj niekto rpecita a povie ze co a jak:))..inac uz je 02.00 rano..opat nespim..ach jaj:D.sa mi bude tazko vstavat.. zase:))..

Sadla si pred telku, s trasúcimi rukami otvorila sáčok Chipsov a ešte pred tým, ako uspokojila svoje nezdravé chúťky, začala nekontrolovateľne plakať. Bolo jej jedno, že je bežný deň v ešte bežnejšom týždni, vlastne uprostred ničoho. Bolo jej jedno, že o takomto čase mala už dávno spať a čerpať sily na ďalší, rovnako nudný deň. Ručičky na hodinkách každou sekundou boli bližšie a bližšie k 4 hodine ráno, ale ona to nevnímala. Bola v koncoch. Nechcela, vlastne ani nevedela pochopiť, že jej sen o šťastnom a krásnom vzťahu s Adamom skoncoval. Koniec. Raz a navždy. Je to tak, a musí sa s tým zmieriť. "Došľaka s chlapmi" zanadávala si a naliala si ďalší pohár ohnivej Whisky. Nechápala. Proste tomu naozaj nedokázala uveriť. Myslela si, že jej sa to nikdy nestane. Veď prečo by sa aj malo? Bola zvyknutá, že všetko bolo podľa nej. Keď bola malá, rodičia ju vždy obklopovali vecami, o ktorých sa jej kamarátkam ani nesnívalo. Vždy bola niečo extra. Stačilo sa jej usmiať a okamžite si každého podmanila. Bola jedináčik, a patrične to aj vedela využiť. Stačilo ukázať prstom, ocinko vytiahol kreditku a mala to, po čom túžila. Bolo jej jedno, že vždy všetko skončilo v rohu detskej izby, zvyčajne dolámané a úplne nepoužiteľné. Nevadilo jej dokonca ani to, že cena jednej, pre ňu vobec nezaujímavej bábiky by pokryla týždenné výdavky mladej 4-člennej rodiny. Chcela to mať, mala to. Vedela, že jej ocinko by jej zniesol aj modré z neba. To, že takáto výchova nie je celkom s kostolným poriadkom sa ukázalo neskôr. Cítila sa byť niekým, aj keď nemala na to nejaký konkrétnejši dôvod. Ľudí ako bola ona bolo predsa na svete milión. Ale to si neuvedomovala. Svoje meno brala ako istotu, ktorá ju nútila byť ešte sebavedomejšia a ešte majetníckejšia ako by bolo vhodné. Silvia Vasilenková, dieťa šťasteny mala proste všetko.

A tak nečudo, že prvá prehra v živote ju veľmi prekvapila a nevedela, čo a ako ďalej. Či si od zlosti schuti zanadávať, či zavolať ocinkovi, aby nakopal tú Adamovu tučnú, nevernú riť alebo či si naliať ďalší pohár a riskovať tým následné možné problémy na žalúdku. No keďže tento deň pre ňu už horší ani nemohol byť , napila sa rovno z fľašky a horkastú chuť alkoholu zajedala chipsami. To, že práve priberá si v tom zmätku ani neuvedomovala. Jej ťažko vydretých 48 kíl sa otriasali v základoch. Pila, aby zabudla na to obrovské poníženie, ktoré jej darovala jej ctená polovička. Jedla, aby zamestnala svoje ruky a v tom zúfalstve sa ešte viac neznížila, a nenapísala Adamovi niečo, čo by mohla do rána oľutovať. Pozrela s nenávisťou na nádherný, dokonale vybrúsený kameň v tvare srdca a okamžite ju naplo. Mala tej faloše dosť. Ešte stále tomu nemohla uveriť. Bolo to mimo jej logiky. Dúfala, že to je iba zlý sen, ktorý sa hneď po prebudení skončí. Iba jeden z mnohých, úplne bezvýznamných, na ktorý pod tlakom ďalších, oveľa dôležitejších udalostí zabudne. Alebo ako scenár, ktorého sa musia herci strikne dodržiavať, a v ktorom musí byť nejaký dejový zvrat, aby upútal diváka. Ale tento, jej životný zvrat sa jej absolútne nepáčil a odmietala ho prijať Už pár hodín, no bohužiaľ celkom bezvýznamne. A pritom to vôbec nebolo také jednoznačné . Teda aspoň zo začiatku nie. Oslavu jej obrovského úspechu pripravoval Adam prinajmenšom 3 týždne. Muž jeho postavenia predsa vie, čo taká oslava so sebou prináša. Sám mnohé organizoval, a vždy sa dokázal bezcitne pousmiať, keď niečo nevychádzalo tak, ako si to niekto prial. Zle navrhnutá výzdoba, ktorá neladila s oblečením hostí, nevhodné, príliš kalorické jedlá, ktoré odmietali bohaté paničky dať do úst, málo, alebo naopak, príliš veľa kvetov. Mal na také detaily nos. A on si predsa nebude nechávať všetko na poslednú chvíľu. To nie. Mal rád, keď sa veci robili skôr, ako bolo treba a tak rád si vychutnával ten voľný čas, čo mu zvýšil pri jeho šikovnosti. To ho ešte viac utvrdzovalo v tom, aký je úžasný. A on ten pocit tak veľmi zbožňoval. Rovnako ako Silvia, aj on bol zvyknutý robiť všetko presne tak, ako sa to od neho očakávalo. A tak, aby ho všetci naokolo potľapkávali po pleci a s uznaním vraveli, ako len toto mohol dokázať. Možno preto im aj ich vzťah stroskotal. Obidvaja chceli byť najlepší. No najlepší mohol byť iba jeden. A tak denno-denne súperili, ktorí z nich je viac úspešní a kto má viac "oddaných" kumpánov za sebou. Adam, ako sietí reštaurácií uprostred Bratislavy bol dávno za vodou. No ani Silvia, šikovná účtovníčka to nemala zle a čoraz viac a viac ho dobiehala. Bola mu rovnocennou súperkou, a bola na to hrdá. Zo začiatku bol hrdý aj Adam. Páčilo sa mu, že jeho žena je nielen pekná a bohatá, ale takisto aj chytrá. Keď videl obdivné pohľady zo strany jeho kolegov, zakaždým to posilnilo jeho ego. Silvia ho nielenže výborne reprezentovala, ale vedela dokonale po anglicky, a on ako večne zaneprázdnený človek ju brával na veľmi dôležité rokovania, ktoré by sám určite nezvládol. Spolunažívali si celkom dobre. Obaja celé dni v práci a po večeroch unavení, neschopní komunikovať a už tobôž nie niekam si vyraziť, bezvládne sediac pri telke, jeden po druhom zaspávali. Z času na čas, keď mali menej roboty si dopriali nejaký oddych vo Wellnesse, alebo si len tak vyrazili niekam s kamarátmi na chatu. No keď sa nad tým Silvia zamyslela trocha dôkladnejšie, uvedomila si, že od istého času aj to málo z tých všetkých aktivít skončilo. Čoraz častejšie bola osamelá a čoraz častejšie zaspávala pred telkou bez chrápania svojej polovičky. A ráno, ráno už nebol čas na vyzvedačky, prečo neprišiel do polnoci domov. No keď sa to stupňovalo, a nielenže sama zaspávala, ale sama sa aj zobúdzala, začala niečo tušiť. Dokonca sa znížila tak, ako by sa žena jej postavenia nikdy neznížila. Raz, keď si Adam zabudol doma mobil s jeho 593 kontaktmi, ako sa rád chválil, nevydržala viac to napätie a pozrela si archív prijatých správ. Mala podozrenie, a predsa sa nič nedozvedela. Objednávky ju vôbec netrápili a takisto ani citové výlevy jeho mamičky, že prečo sa už vôbec doma neukazuje. Cha, to už by jej len chýbalo. Pravidelné nedeľné obedy s touto starou otravou. Áno, bola jej vďačná, že porodila takého skvelého syna ako je Adam, ale týmto to aj skončilo. Neznášala farbu jej vlasov, neznášala to, s akou radosťou chodila na neohlásené návštevy a tak sa čudovala, prečo na ňu tak zazerá. Jeho mamičku neznášala a rovnako ona neznášala ju. Bola prekvapená ,ale samozrejme veľmi šťastná, že nenašla žiaden dôkazo manželovej nevere, alebo aspoň o takých úmysloch. To, že Adam s možnosťou odhalenia rátal, a pre istotu si všetky stopy za sebou zmazal, jej vôbec nenapadlo. Bola v siedmom nebi, že práve ona má takého milujúceho frajera a to jej stačilo. Nechala svoje pochybnosti plávať a po istom čase na nich zabudla úplne. Venovala sa svojej práci s ešte väčšou chuťou a jej svedomitosť priniesla aj sladké ovocie. Dostala ponuku odcestovať na 2 týždne do Sydney a predniesť svoj veľmi namakaný pracovný plán širšiemu publiku. Adam prijal túto novinku tak ako sa aj od neho očakávalo. Kúpil šampanské a spravili si krásny, rozlúčkový večer ako z telenovely. Keď nasadala do lietadla, ešte stále mala pred sebou sviečky, posteľ a ich dvoch v objatí. Netušila, že to bola iba jedná veľká pretvárka. V SYDNEY mala obrovský úspech, a jej firma vďaka nej dostala miliónovú zákazku a šéf by ju od samej radosti najradšej nosil na rukách. Vlastne, preto aj tá oslava, ktorá jej zničila život. Tá, ktorá mala byť oslavou roka na ich ulici. Tá o ktorej mali rozprávať závistlivé susedky pri káve. Áno, nemala sa snažiť byť takou úspešnou. Jej zdanlivo dokonalý život sa behom jednej sekundy zrútil ako domček z karát. Nikdy nebola podvedená. A predsa. Pohľad na Adamovu rozhorúčenú tvár a trochu vyčnievajúce nohy z ich drahej postele ju riadne prefackal. O to väčší šok bol , keď si uvedomila, že tie nohy sú chlpaté. A ženy predsa chlpaté nohy nemávajú. Nemohla tomu uveriť. Budúci otec jej detí, človek s obrovskou popularitou v meste bol gay.
 
 

Reklama